Ahoj čitateľ. Budeme si tykať, ak dovolíš, a budeme spoločne hľadať odpovede. Najprv si však musíme klásť otázky:
Čo vidíš na obrázku?
Premysli si to – reálne si povedz, čo vidíš. Aby mal tento článok zmysel, je to naozaj dôležité.
Videl si vraždu? Ak áno – kde sa stala? V temnej uličke? … kto ju spáchal? Pravdepodobne sa domnievaš, že ja – autor článku. No v skutočnosti som mal silného komplitca, ktorý nechal dopadnúť sekeru – teba. Známeho ako “čitateľ”. Ja som síce nakreslil zdvihnutú sekeru, no nie som ten, kto ju nechal dopadnúť. O tom kde, prečo, akou silou a s akými následkami – kto kričal a prečo, podvedome a nevedomky, si rozhodol ty.
Všimni si tú malú bielu medzeru medzi obrázkami – v komikse sa nazýva “gutter” – v skutočnosti sa vražda stala tam. Práve táto medzera robí komiks, ako spôsob vyjadrenia, možný. Práve “gutter” som ti chcel ukázať. To miesto medzi obrázkami, ktoré si si v mysli spojil do súvislého celku bez toho, aby si si to vôbec uvedomil. Akonáhle obrázky zapadli do príbehu, pokračoval si v čítaní článku až sem.
Uveril by si mi, keby som ti povedal, že niekto len na poslednú chvíľu zháňal vianočný stromček a tešil sa, že ho zohnal? Ak nie, tak mi asi výrazne pomôže nasledujúci obrázok:
V skutočnosti prvý obrázok tvoria len vystrihnuté časti tohto príbehu. Zriedka poznáme celý príbeh a ešte zriedkavejšie si uvedomujeme to, že ho nepoznáme. Pri tom, čo vieme nám uniká koľko toho nevieme (a toho je vždy viac).
Keď si to uvedomíme, môžeme sa začať zvedavo pýtať a počúvať – úprimne sa snažiť pochopiť príbeh. Prijať pohľad toho druhého, aj keď sa to zo začiatku môže zdať nemožné (len si spomeň na zháňanie stromčeka, považované za vraždu) je to základ komunikácie i porozumenia. Nie nadarmo sa hovorí, že máme dve uši, ale iba jedny ústa.
Áno, hádka o pravdu vie byť parádna show, emócie vrú, až ich v sebe neudržíme, ale ak úprimne nepočúvame, nikam sa neposunieme. Prijatie iného názoru je ukážkou veľkosti človeka, kde sa jeho ľudskosť povznesie nad jeho ego.
Ak mám byť úplne úprimný – v snahe byť dobrým kresťanom som často zabudol byť človekom. Pravdu nevieme vlastniť, pravdu môžeme len hľadať, spoznávať a niekedy, niekedy takéto hľadanie
nadchne okolie – a začne hľadať tiež…
Pokračujme teda vo svojich otázkach:
Koľko planét má slnečná sústava?
V škole sme sa učili, že ich je deväť, a ak by som povedal niečo iné, asi by som jednotku nedostal. Neskôr astronómovia zistili, že Pluto nemá vlastnosti planéty a jemu podobných objektov je na obežnej dráhe niekoľko stoviek… a tak momentálne máme planét len osem.
Keď sa však spýtame astronóma, povie nám že nevie… Udivujúce. Práve človek, ktorý by mal takúto informáciu vykríknuť i o polnoci s neochvejnou sebadôverou prehlási “neviem”.
Toto neviem je však iné ako neviem žiaka v škole pred tabuľou. Je plné poznania a štúdia. Podložené a pospájané do komplexného celku a namiesto nezáujmu vyjadruje uvedomenie si limitov svojho poznania.
Astronóm si totiž uvedomuje obrovský priestor slnečnej sústavy, ktorý sme ako ľudstvo nepreskúmali a práve v tomto priestore môže byť doslova čokoľvek: ďalšia planéta, niekoľko planét… Ten priestor je taký veľký, že by sme tam skryli naozaj čokoľvek a áno, stále pritom hovoríme o našej slnečnej sústave, nie o galaxii či vesmíre.
Pri svätcoch aj vedcoch ma neprestáva fascinovať ich vzdelané “neviem”, o ktorom sú schopní hovoriť hodiny, dni i týždne s nákazlivou radosťou a hlbokým záujmom. Práve tá iskra priťahuje – je nákazlivá – možno nenadchne pre astronómiu, no človek zatúži po takej iskre – pre čokoľvek. Priznať si, že niečo neviem vyžaduje veľkú dávku odvahy a táto odvaha je nevyhnutná pre opätovné spoznávanie toho, o čom sme si už mysleli že poznáme. Mení to totiž náš vlastný svet – to, čomu veríme a prečo tomu veríme, a takáto zmena vyžaduje obrovskú dávku odvahy i sebazaprenia.
Čeliť “neviem” môže sprvu pôsobiť deprimujúco, no jeho prijatie pokladám nielen za nevyhnutné, ale i krásne. Prekvapivo, neistí lídri sa ukazujú byť lepšími, než tí, čo o sebe nepochybujú. Taktiež, doktori sú úspešnejší v liečbe, keď si nie sú absolútne istý diagnózou. Pre viac informácii pozri zoznam použitej literatúry na konci článku – teraz budeme pokračovať v našom pýtaní:
Čo si predstavíš pod pojmom: “špenát” ?
Mal som ho asi keď som mal päť rokov a spája sa vo mne s predstavou zelenej hmoty neurčitej chuti, ktorá vyzerá, že ju už niekto predo mnou zjedol a vyvrátil naspäť na tanier. Jednoducho, ako päťročný som ochutnal zlý špenát a viac ho nechcel a vyhýbal som sa mu ako to len išlo.
Teraz skúsme iný pojem: “kresťan”
Mnohým sa vynoria pekné spomienky na starých rodičov, či skvelého kňaza, iným odmietnutie, politika, iracionalita, či sklamanie. Kresťanom sa môže nazvať každý. Ježiš o sebe vyslovene zakazoval hovoriť, že je Mesiáš – s tým pojmom sa spájalo očakávanie zvrhnutia Rimanov, obnovenie nadvlády Izraela, blahobyt, vyriešenie každého neduhu a mnoho iného. Ježiš však o sebe nehlásal “ja som Mesiáš” – konal, hovoril a žil ako Boží syn a ľudia mohli znovuobjaviť význam slova Mesiáš. Verím, že to je i naša cesta: žiť hodnoty až kým niekto v okolí počudovane vysloví: “veď… ty si kresťan…”.
Ak si sa – môj čitateľ, dopracoval až sem, iste tušíš, že moja úprimná odpoveď na otázku: “ako byť kresťanom vo svete” znie: neviem. Chcel som ti ukázať zradnosť mysle, naučených faktov a toho, keď prestaneš hľadať, či dokonca, keď si presvedčený o svojej pravde. Zatiaľ som prišiel len na toto – hľadať, skúšať, mýliť sa a začínať znova od znova… a, podivuhodne, v tom nachádzať radosť. Nájsť svoje “radostné hľadanie” je jednoduché – stačí len začať a neprestať.
P.S.: Raz som si pochutnával na takej fajnotke a spýtal som sa “čo to je?”… bol to špenát.
Zoznam použitej literatúry:
Scott McCloud – Understanding the invisible art Comics
Roger Fisher & William Ury – Ako dosiahnuť súhlas
Daniel Kahneman – Myslenie Rýchle a pomalé
Hans Rosling – Moc faktov