Sny a túžby sú podstatnou časťou našej osobnosti. Sú to veci, ktoré do nás vložil Boh, aby oživovali naše srdce.
Často sa pristihnem pri tom ako snívam, ba priam až fantazírujem nad vecami. Rozjímam nad svojimi snami a premýšľam aké by to bolo, keby sa stali skutočnosťou.
Poznáte ten pocit, keď sa vám nejaký sen, hoci aj ten najmenší splní? Verím, že áno. Naplní vás nesmierna radosť a ste jednoducho vďační. Možno aj práve preto je to také krásne, lebo tým naše srdce ožíva.
Lenže čo ak by vám niekto povedal, že sa máte svojich snov vzdať? Viem, je to veľmi paradoxné, že by si sa mal vzdať niečoho, čo ti Boh vložil do srdca, ale bol by si ochotný to preňho spraviť? Bol by si ochotný zomrieť v tejto časti svojho srdca, aby to prinieslo nový život?
Ja sám často rozmýšľam nad touto otázkou. Som naozaj ochotný dať Bohu všetko, tak ako to mnohokrát spievam v piesňach alebo hovorím v modlitbe? Sú tieto slová úprimné, či je to iba niečo, čo mi príde vhodné hovoriť, lebo všetci sa tak modlia?
Poznám príbeh jedného dievčaťa, ktoré sa pre Ježiša vzdalo všetkého a odišla ho hľadať do rehole. Ako sme sa tak zdieľali, povedala mi: „Zvykla som sa modlievať osem hodín denne. No keď som prišla sem, rozhodla som sa aj túto časť svojho života odovzdať Bohu.“ Modlitba bola pre ňu tá najprirodzenejšia vec. Niečo, bez čoho nemohla prežiť čo i len jeden deň. Ona aj to odovzdala Bohu, aby mu mohla patriť celá, viac. „Tu mám na modlitbu čas iba jednu hodinu denne počas adorácie. Je to pre mňa ťažké, ale viem, že je to tak dobré, lebo On je dobrý.“Tieto jej slová sa veľmi dotkli môjho srdca. Vtedy som viac pochopil, čo je to svätosť. Vzdať sa naozaj všetkého. Nikdy som si ani len nepomyslel, že niekto by sa pre Boha vzdal aj času s Ním, aby sa dostal k Nemu bližšie. Je to tak nelogické, až mi to príde ako veľmi logické. Paradoxné a krásne zároveň.
Dávid Rišiaň