Keď Boh stvoril ženu, stvoril ju z rebra muža a stala sa mužovou spoločníčkou. Práve toto slovo mám intenzívne v hlave, keď sa hovorí o úlohe ženy vo svete, ale aj v Cirkvi. Pritom často sa stáva, že žena je v týchto oblastiach vnímaná ako niečo, čo je mimo muža a mimo Boha a nie je vnímaná ako ich spolupracovníčka.
Za slovom spoločníčka vnímam, že žena je srdcom pri mužovi a zároveň je srdce na srdce pri Bohu. Žena bola stvorená, aby bola spoločníčkou a spolutvorkyňou vecí, a myslím, že práve toto nemáme úplne uchopené. Naše úlohy vo vzťahoch sú rozdelené štýlom – toto je moja úloha ako ženy a toto je tvoja úloha ako muža. Myslím si, že takto to Boh nechcel v žiadnej oblasti, či ide o tvorbu alebo o rôzne vzťahy. Myslím, že je v tom niečo naozaj špeciálne, keď žena môže vstúpiť do toho, že je spolutvorkyňou Božích diel a plánov.
Žena nemusí byť v prvej línii – ale to neznamená, že toho nie je schopná, vidíme ženy, ktoré stoja v prvých líniách – na pódiách, na čele organizácií, rovnako zdravotné sestry, misionárky… Vieme viesť a byť prvé, zároveň dokážeme byť druhé pri silných mužoch, no aj tu sa ponúka priestor, ak muž akceptuje ženu ako spolutvorkyňu, aby bola žena v popredí.
Je to však aj žena, ktorá musí byť ochotná viesť, vedieť byť prvá ale aj druhá, ako to býva v rodinách. Žena takisto vstupuje do rôznych podôb a úloh ako dcéra, manželka a matka a pri tom nejde iba o tie prvotné významy týchto slov, práve tak však dochádza k tej celistvosti ženy v rámci cirkvi.
Vidím ženy, ktoré sú odvážne a majú čo povedať cirkvi aj tomuto svetu. Vo svojom okolí vidím ženy, ktoré nabrali odvahu hovoriť a aj muži začali chápať, teda dúfam, že začali chápať, že je to úplne iné, keď spolupracujú so ženou. Veci tak dostávajú nové srdce, majú novú energiu, inak sa vtedy pracuje, prichádza s tým šarm a tiež vášeň. Ženy v cirkvi majú potenciál veľkého hlasu a nemajú byť len kdesi v pozadí. Pri množstve povinností, ktoré majú však často samé zabúdajú na poklady vo svojich srdciach. Je pravda, že my ženy sme schopné niesť bremeno, byť obetavé – skrýva sa v tom veľká milosť. Je v tom však veľmi tenká hranica a často iba také to znášanie trápenia zatieňuje to ostatné. Žena však nie je stvorená preto, aby trpela, hoci dokáže utrpenie znášať a má na to taký vycvičený chrbát…
Hodnota ženy pramení z toho, že viem kto som, a nie je to o tom, čo mi diktuje svet. Moje sebavedomie pramení z toho, že kľačím na kolenách v modlitbe hodinu pred Otcom a On mi hovorí kto som, a preto potom pred ľuďmi viem, kým som.
My ženy si nesieme veľkú stigmu v porovnávaní sa, ktoré nám bráni vzájomne spolupracovať. Potrebujeme sa oslobodiť od nánosov iných žien, a ľudí vo všeobecnosti, od nátlaku na to, aké by sme mali byť, čo by sme mali robiť. Sú to veci, ktoré nás často mátajú. Aj v kresťanstve sa často počúvame o tom, že by som mala byť nežná, milá, byť takou „kvetinkou“, skvelou matkou, mať štyri deti…
Ale pritom je úplne v poriadku, keď to tak nie je. Cesty žien nemajú byť stereotypné a rovnaké pre každú z nás. Boh totiž vie, aký má so mnou plán. A práve toto prijať a byť okej so svojou cestou, lebo viem, že je v nej Boh – to je celoživotný proces.
Potrebujeme vedieť kým sme. Sme ochotné sa poznať? Často sa musíme postaviť samé pred seba a samé pred Boha a byť ochotné poznať sa také aké sme, či ide o naše telo, naše cykly, potrebujeme spoznať ako fungujú naše hormóny, naša psychika, tak spoznávame svoje reakcie a kým nedospejeme do tohto bodu, tak potom nemôžeme urobiť akýkoľvek ďalší krok smerom von, či je to smerom k Cirkvi, smerom do sveta, smerom do našich vzťahov.
Pokiaľ túžime vystúpiť zo svojej skrytosti, tak vo mne veľmi rezonujeme myšlienka zomierania sebe. Nie je to podľa mňa o tom,čosi robiť a vykonávať, ale dať úplne všetko, čo mám, zomrieť sebe a tak zistiť, čo zo mňa ostáva.
Je veľmi dôležité byť sama so sebou v pohode, byť autentická pred sebou, pred Bohom a pred ľuďmi. Hoci to znie úplne jednoducho, je to vlastne to najťažšie.