Znovu sme začali Popolcovou stredou nové obdobie nášho duchovného života. V Cirkvi sme boli pozvaní do 40 denného pôstu. Ďakujem všetkým, ktorí ste mohli prísť a nechali ste sa poznačiť na čelo popolom na znak vykročenia na novú cestu.
Doteraz sme prežívali obdobie rastu. To, čo do nás bolo zasiate počas slávenia Vianoc, teda narodenia a vtelenia Božieho Syna, symbolizovala v liturgii zelená farba. A my sme sa mohli presviedčať o životaschopnosti Božích darov, ako aj o neľútostnom zápase Božieho aj nášho nepriateľa, aby Otcove dary nepadali do úrodnej zeme nášho srdca. A tak nepriniesli úrodu.
Toľko krátke zhrnutie na úvod. Farbou liturgie sa opäť stáva fialová, ktorá nás upozorňuje, že znovu prichádza čas príprav. Budeme sa pripravovať, aby sme s obnoveným srdcom mohli sláviť veľké tajomstvo Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania, ktoré je základom nášho života viery. Chcem zdôrazniť, že to, na oslavu čoho sa pripravujeme, je tajomstvo! Má svoju duchovnú dynamiku a pozýva nás
k slobodnej a veľkodušnej odpovedi. Tajomstvo lásky Boha ku každému človeku; lásky, ktorá je reálna, opravdivá a konkrétna.
V našich vzájomných zdieľaniach si v týchto dňoch hovoríme o tom, ako sa chceme postiť, ako chceme prežívať tento čas príprav. Pozrime sa na chvíľu do Božieho slova, čo k tomu hovorí náš Otec. Cez proroka Izaiáša (úvod 58 kapitoly) sa nám snaží naznačiť, že náš pôst by nemal byť o nás samých, o nejakom výkone, o nadobudnutí spokojnosti, že sme to predsa zasa nejako „dali“. Vyslovene hovorí, že taký pôst sa mu nepáči. Ani nemáme čakať, že vymyslíme niečo, čím ho ohúrime alebo čím si (mylne sa domnievajúc) získame Jeho pozornosť. On predsa dobre vie o nás všetko. Jeho láska k nám je naozaj konkrétna! To, k čomu nás vo svojom slove naliehavo pozýva je, aby náš pôst bol nielen o nás, ale aj o druhých. Aby smeroval k druhým, zahŕňal ľudí, ktorí sú na tom horšie ako my, ktorí sú na okraji života, záujmu, rodiny či spoločenstva. Ale tiež, aby sa dotýkal našich vzťahov s druhými, často poznačených nespravodlivosťou, zaškatuľkovaním do neslobôd a túžbou skryť sa pred tými, s ktorými si vo svojom vzťahu nevieme dať rady. Boh nás pozýva, aby sme vykročili práve do týchto „nepokojných vôd“ a hovorí, že práve vtedy Jeho svetlo rýchlo zahojí mnohé naše rany.
A ešte jeden postreh k pôstnej praxi z Božieho slova. Nájdeme ho v Evanjeliu sv. Matúša – 9, 14-15. Ježiš prišiel na tento svet, aby človeka pozval a vovádzal do obrovského tajomstva vzťahu s Bohom, ktorý má svadobný rozmer. Áno, život viery je pozvanie na svadbu. Nezaslúžené a nezaslúžiteľné! Pozvanie pre každého človeka! A to nie za nejakého komparzistu, ale pozvanie k účasti byť nevestou Božieho Baránka. Krásne to vidieť na príbehu mýtnika Matúša. Toho, ktorého všetci považovali za verejného hriešnika. A aj ním koniec koncov bol. Nehodný vstupovať do chrámu, mať účasť na náboženskom živote, zrazu dostáva od Ježiša pozvanie, ktoré vyráža dych. Všetkým, vrátane samého Matúša. Ale neváha, zanecháva všetko a nasleduje Ježiša. Pozýva ho do svojho domu a usporiada hostinu, ktorá je len náznakom tej svadobnej, na ktorú ako správne porozumel, bol aj on sám pozvaný. A pozýva nielen svojich kolegov, mýtnikov, ale aj Ježišových učeníkov, ba dokonca aj tých, ktorí si nedávno vo svojej spravodlivosti pred ním odpľúvali. A v tejto, povedal by som že až „svadobnej“ atmosfére, zrazu prichádzajú učeníci Jána Krstiteľa, toto všetko prehliadajú a vyťahujú svoju tému: „Prečo sa my toľko postíme, aj farizeji, a tvoji učeníci, Ježiš, sa nepostia?“ Pripadá mi to také necitlivé, ako keby niekto na svadbe vytiahol tému, kde budeme pochovávať ženícha, keď umrie… Ježišovo slovo o tom, že sa budú postiť, keď im ženícha vezmú sa týka aj nás. V piatok sa postíme, zobrali nám ženícha. Ale nezabudnime v ostatné dni prežívať v radosti účasť na našom svadobnom pozvaní. A nemusím dodávať, že jeho obrazom je slávenie Eucharistie.