Sedela som vo svojej izbe a skladala dokopy, na prvý pohľad pre mňa, príťažlivú pieseň inšpirovanú Leonardom Cohenom: Ak to bude Tvoj plán, tak už nikdy nezaspievam, ak to bude Tvoja vôľa, všetkého sa vzdám. Ak to bude Tvoj plán, stretnem sa s tým, čo ma zviera. Ak to bude Tvoja vôľa, aj zomriem pre Tvoj plán. Vtedy, pred dvoma rokmi, som ešte nevedela, čo to vlastne spievam.
Napriek tomu, že ma identita nezradila pri pohľade do zrkadla, medzery v prijímaní samej seba som našla inde. Koniec koncov celistvý človek, ktorý dokáže milovať seba, dokáže rovnako tak milovať aj ľudí okolo seba, čo je v zmysle plnenia časti najväčšieho prikázania – Miluj blížneho svojho ako seba samého – pre svet celkom nebezpečné. Aj preto asi identita zostáva bojiskom človeka do konca života.
Približne pred rokom som zostala na jednom z veľkých medzníkov vo svojom živote. Keby ste sa ma vtedy spýtali kto som, vymenovala by som niekoľko činností alebo úloh či zodpovedností, ktoré som zastávala. Obetovala som im veľmi veľa, čo ma viedlo k presvedčeniu, že musia byť správne. Najlepším príkladom bola služba v kapele Heartbeat alebo moja istota v budúcom napredovaní môjho pracovného života a mojich vzťahov. Všetko z vymenovaného a ešte niečo navyše zrazu prestalo byť pod mojou kontrolou. Prestala som spievať v kapele, zostala som na veľa vecí sama a nevidela som nič z naplánovaného. Zostal mi len prítomný okamih, čo je za normálnych okolností ideálny stav, prežívať život tu a teraz. Keď ale nemáte na výber, stráca táto vymoženosť svoju príťažlivosť. Hlavne v prípade, že všetko, čo som vlastnila, bolo v budúcnosti alebo minulosti, na ktoré sa už nedalo spoliehať. V tomto bode mi Boh začal hovoriť o…maličkosti.
Doteraz neviem, čo sa za týmto slovom skrýva. Zistila som ale, že pre jeho aplikovateľnosť to ani nie je potrebné. Čo sa o ňom povedať dá je, že stojí človeka úplne všetko. A tak aj bolo. Pri každej ďalšej príležitosti niečo stratiť sa ma Boh spýtal, či ju stále chcem. Z nejakého dôvodu som ani nie chcela, ale potrebovala zakaždým povedať áno. V hlave mi nezostal ani jeden z príbehov, v ktorých som dovtedy figurovala. Príbehy sú totiž ako bežiaci ľudia. Majú svoje tempo, ktorým vás obiehajú. Keď sa vám nejaký zapáči (chcem byť lídrom vo worshipovej kapele) začnete za ním utekať, prispôsobíte svoje tempo tomu jeho a platíte všetkým, čo máte. Časom, vzťahmi, zásadami…Keď ho raz náhodou dobehnete, zistíte, že na vašom účte veľa prostriedkov nezostalo, a tak si toto víťazstvo užiť nie je tak príjemné. Môžete začať bežať za ďalším, no už to bude na dlh a ktovie či ho niekedy vôbec chytíte.
Moje príbehy mi ušli. Nevládala som za nimi a do toho celá tá vec s maličkosťou. Postupne som nemala istotu v ničom, Boh sa ma stále znova pýtal, či chcem ísť ešte o kúsok ďalej, či sa chcem vzdať ďalšej veci, či chcem stále maličkosť.
Celé toto obdobie bolo spojené s istým typom umierania. Pochopila som, čo to znamená byť malá v očiach ľudí, čo to znamená stratiť istoty, veľa som sa na Boha hnevala, veľa sa pýtala, aký význam bude mať to, že neviem snívať, že nedokážem ovplyvniť tok svojho života, že sa rúca všetko, čo som prácne budovala.
Kým fatálnym spôsobom nezlyhali veci, ktoré prekvapivo určovali moju identitu, myslela som si, že sú pevné. Že stoja na dobrých základoch. Lewis to ale povedal veľmi dobre – kým nezbúrajú tvoj dom z kariet, nezistíš ako chabo stál.
Posledný rok bol asi zatiaľ najťažší v mojom živote. Zároveň bol ale najlepší. Naučil ma vidieť maličkosti okolo seba, uvedomovať si prítomný okamih nie preto, lebo chcem, ale preto, lebo nemám inú možnosť. Naučil ma, že príbehy v ktorých hrám úlohu nikdy nezaplatím svojím úsilím. Naučil ma stavať základy svojho ja na zdanlivých banalitách, maličkostiach, ktoré ale jediné obstoja pri skúške pevnosti. Tým, že som sa stala zraniteľná až na hranicu únosnosti, moje slabosti už neboli materiálom pre zranenia. V momente, kedy som nemala čím platiť príbehom, začala sa uplatňovať Božia milosť. Tak ako Ježiš, keď prišiel na svet, ponížil sa až na smrť na kríži, vzdal sa svojej božskej prirodzenosti a stal sa človekom. Presne vtedy mu Boh dal meno, ktoré je nad všetky ostatné. Príbehy nad nami nemajú moc, keď ich nemáme čím platiť. Dať všetko Bohu znamená stratiť všetky prostriedky a schopnosť riadiť svoju budúcnosť, no znamená to tiež slobodne počkať na príbeh, ktorý sa svojím tempom prispôsobí tomu môjmu a bude platený z Božej milosti.
V jednoduchosti: Kto nájde svoj život, stratí ho. Ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.
Tatiana Teslíková