Aristoteles povedal jeden silný výrok, ktorý platí dodnes:
„Sme to, čo opakovane robíme. Dokonalosť nie je čin, ale návyk.“
Keď počujeme príbehy o rôznych svätcoch, čítame o nich v knihách, vidíme ich sochy v kostoloch, prídu nám často veľmi vzdialení. Máme pocit, že žili tak sväto, že my na to nikdy nemôžeme dosiahnuť.
Neuvedomujeme si, že hrdinovia doby, hrdinovia Cirkvi, sú často len jednoduchí ľudia, ktorí sa rozhodli pre „tvrdohlavú“ vernosť, nech ich to stojí, čo to stojí.
Zázraky, Božie navštívenia či pomazanie – toto všetko predchádzalo vytrvalé každodenné opakovanie toho, čo si zaumienili. Častokrát nešlo o na pohľad „prevratné veci“. Len sa rozhodli modliť tam, kde sa ostatným už nechcelo. Boli ticho, keď iní ohovárali. Ostali v Cirkvi, vo svojej komunite, keď iní nad ňou zlomili palicu a odišli.
Jednoduché opakovanie dobrého rozhodnutia robí z neho časom návyk. A dobré návyky nás premieňajú na svätejších ľudí.
Ako to však dosiahnuť, keď život je niekedy tak ťažký a my sme tak slabí?
Neostať ležať v bahne. Prvým dobrým návykom, ktorý sa môžeme naučiť, môže byť to, že potom ako urobím hriech, neostanem sa v ňom váľať a viac ho „prehlbovať“. Potom ako som bol nahnevaný, vlažný, lenivý a niekoľko dní som sa nemodlil, nebudem sa v tom váľať ďalej. Pozriem na Ježiša a vstanem. Zas a znovu a znovu.
Mimochodom, to bola ďalšia typická vlastnosť svätcov. Vedeli, že tá svätosť nie je od nich. Že každý deň potrebujú vyznávať, že sú „duchovne chorí“, pretože Ježiš neprišiel volať zdravých, ale chorých. Pretože kto z ľudí je 100% duchovne fit? Nikto. Len niektorí si nahovárajú, že lekára nepotrebujú. A paradoxne tí, ktorí vyznajú, že aj dnes sú chorí, sú opäť uzdravení.
Svätosť nie je len pre vyvolených ľudí. Ježiš k nej pozýva každého z nás. A my ju vo svojich životoch deň čo deň buď budujeme alebo búrame.