Rodičovstvo je krásne obdobie, ktoré však v sebe ukrýva okrem radosti aj veľkú obetu, nedostatok spánku a nadprirodzené schopnosti pribúdajúce so zväčšujúcim sa počtom detí. Aké je to byť mamkou štyroch detí nám odhalila Katka Launerová, ktorá s manželom Danom a deťmi žijú v Sliači a sú súčasťou spoločenstva SP.
1. Katka, aké je to byť mamou štyroch detí? V podstate je to stále celkom čerstvá záležitosť :). Vyžaduje si to asi celkom precízny time-management, že?
Zatiaľ je to celkom náročné, keďže treba zosúladiť potreby všetkých členov domácnosti a popritom si nájsť aj trochu času na seba, aby som úplne nevyhorela. Time-management by bol teda namieste, len ja veľmi nie som ten typ človeka, čo má všetko do bodky naplánované. Učím sa stanoviť si aspoň aké-také úlohy na každý deň, ale deti majú svoje predstavy a do tých často moje plány nezapadajú. Každopádne toto materstvo zo mňa spravilo veľmi flexibilného človeka, ktorý nerobí tragédiu z toho, keď veci nejdú podľa plánu. Vravím to stále, ale materstvo je veľká škola charakteru.
2. Dokážete si s Danom nájsť čas na seba aj v tomto období? Je to vôbec možné?
Sú obdobia, kedy na seba máme málo času, či už kvôli Danovej práci, alebo iným aktivitám, no stále sa dá nájsť nejaký ten čas. Jasné, nie je to ideálne a viem si predstaviť, že by ho bolo viac, ale mám nádej, že to príde. Deti vyrastú a budú samostatnejšie. Samozrejme dovtedy to chce veľa úsilia a aktívneho vyhľadávania spoločných chvíľ. Nie som zástankyňou názoru, že celý svoj život majú rodičia položiť „na oltár” deťom a po 20 rokoch zistia, že ich vzťah už nie je to, čo býval. Deti potrebujú vidieť aj to, že my dvaja sa ľúbime a že si vieme nájsť na seba čas. Ako inak získajú tie správne vzory?
3. A čo tvoj osobný čas? Stíhaš sa venovať sebe a robiť to, čo máš rada, čo ťa baví? Čo ty a Boh? Ako vyzerá tvoja modlitba?
Aktuálna situácia je taká, že času na moje záujmy je celkom málo. Väčšinou je to čas, kedy Amos spí a vtedy, úprimne, neviem, čo skôr. Či začať hneď variť, či upratovať, či sa venovať starším deťom, alebo si riešiť svoje. No uvedomujem si, že najlepšie, čo môžem v tej chvíli spraviť je obrátiť sa k Bohu a dať mu to celé. Všetky svoje predstavy o tom, ako veci dokonalo zvládam a drsnú realitu toho, ako je to celkom opačne. Celá tá téma tohtoročného turné je pre mňa osobne veľmi aktuálna, lebo sa učím v chaose bežných dní rozpoznávať „TO” a hlavne TOHO, na kom záleží. Či mi viac záleží na „lustrovaní” cudzích životov, alebo radšej odložím mobil a budem s tými, ktorí sú súčasťou toho môjho. Pokiaľ ide o formu mojej modlitby, tak sa snažím byť v tom celom k Bohu úprimná a hľadať Ho v čo najväčšom počte situácií, ktoré za deň zažijem. Nie vždy mi to ide, ale učím sa to. A mám pocit, že čím častejšie si nájdem čas, kedy sa vzdám pred Bohom, tým je to všetko ľahšie a aj moje reakcie na problémy sú potom lepšie. Tiež sa snažím čítať si Bibliu, ak sa dá, tak aj nahlas – vtedy si lepšie uvedomujem, čo čítam a tie slová sa potom môžu stať mojou modlitbou. Prvým krokom k modlitbe je však určite zastavenie sa. Nechať veci tak a ísť za Ním.
4. Generácia, ktorej ide o Božie kráľovstvo (KIOBK) nie je ohraničená vekom. Táto vízia prišla, keď ste s Danom ešte nemali deti a teraz ste už rodičmi. A hoci ste vekovo už v dvoch generáciách, spoločne s deťmi ste súčasťou jednej generácie KIOBK. Čo myslíš, ako možno deti viesť k poznávaniu Božieho kráľovstvo?
To, čo si všímam na výchove detí je, že sú ako špongie. Všetky naše dobré aj zlé reakcie, všetko napodobňujú. Je to riadne zrkadlo pre nás ako rodičov. Ak teda chcem, aby si osvojili nejaké princípy Božieho kráľovstva, inak, ako vlastným príkladom to u nich asi nedosiahnem. Ako rodič ste často vystavený psychicky náročným situáciám a veľakrát neviete, čo je najsprávnejšie. Či byť „ten prísny” a spravodlivý, alebo ukázať Božiu milosť a dobrotu. Myslím, že obe stránky Božieho charakteru sú dôležité a deti musia pochopiť, že majú nielen práva, ale aj povinnosti. Samozrejme okrem formovania charakteru sa im snažíme ukazovať, že modlitba má moc. Chceme, aby raz bolo pre nich prirodzené modliť sa za niekoho, keď je chorý, alebo má problém. Uvedomujem si však, že v tom potrebujeme Božiu milosť a vedenie Duchom Svätým. Lebo sami sme v tom úplne na nič.
5. Zladiť rodinku so 4 deťmi musí byť asi poriadne náročné. Darí sa Vám modliť sa aj spolu?
Snažíme sa každý večer s deťmi modliť. Ďakovať, prosiť o odpustenie, ak sme cez deň zle reagovali a nakoniec sa prihovárať za tých, čo to potrebujú. Stal sa z toho náš rituál, ale v skutočnosti je realita skôr taká, že deti sa veľmi nesústredia, robia opičky a my sa horko-ťažko snažíme upriamiť ich pozornosť na Pána. Verím však, že stále platia slová „snaha sa cení”. Čo si však všímam je, že veľmi reagujú na hudbu a chvály. Stačí, že si niečo pustím popri varení a o hodinu už si pospevujú chválové piesne. Asi toto je cesta a ich jazyk modlitby.
6. Čo Ťa v živote poháňa ďalej, keď už nevládzeš? Čo dokáže oživiť Tvoje srdce?
Ako človek, ktorý je kontinuálne už siedmy rok na materskej, veľmi pozitívne hodnotím každé vybočenie zo stereotypu. Mám veľmi rada naše rodinné výlety do prírody, kedy môžete obdivovať krásu stvorenia a žasnúť nad Stvoriteľom. To mi ukazuje väčší obraz, že to, čo žijem doma je súčasťou niečoho veľkého. Že moje problémy nie sú pupok sveta a nie som tu na to sama, ale že okolo mňa je svet plný ľudí a krásy, ktoré stoja za to. To je tá vznešenejšia odpoveď. Ale niekedy mi stačí aj „výlet” do drogérky s inou mamkou a som refreshnutá. Nie som náročná.
7. Na čom staviaš svoj život? Na akých hodnotách stojíte ako rodina?
Byť s Ním. To je to najviac. Poznať Ježiša a nechať Jeho, aby poznal On nás (Mt 7,21-23). Myslím, že v praxi to znamená byť pred Ním takí, akí sme. Hovoriť s Ním o svojich pocitoch, názoroch, túžbach. Nerobiť z Neho modlitbový automat, ale byť Jeho priateľ. Okrem toho sa snažíme budovať našu rodinu na hodnotách, ako sú viera, láska, vernosť, odpustenie, milosrdenstvo, pokoj, štedrosť, radosť… to všetko sú hodnoty, na ktorých nám záleží. A hoci sa to zdá, ako najväčšia klasika na svete, každé z tých slov má nekonečnú hĺbku a je len na nás, či pôjdeme v živote po povrchu, alebo sa rozhodneme ísť HLBŠIE a hľadať TO.