Now Reading
Kauza Kristus

Kauza Kristus

Žijeme vo svete, kde je príliš veľa ľudí, ktorí tvrdia: „Boh je mŕtvy. Neexistuje, nikdy som sa s ním nestretol.” Keď vidia nás, ktorí sa nazývame veriaci, je to pre nich možno rarita, možno výzva a možno provokácia. Veľakrát však majú na perách otázku: „Prečo veríš? Ako si k tomu došiel? Čo to vlastne znamená veriť v Boha a kto je to ten Boh?” Sv. Peter vo svojom prvom liste v 3. kapitole, veršoch 15 a 16 nás vyzýva: „Stále buďte pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás. Robte to však skromne, s bázňou a s dobrým svedomím…“ Tak verím, že tento článok nám pomôže byť pripravení…

Základom viery je stretnutie s osobou, s Ježišom Kristom. Tak hovorí bývalý pápež Benedikt XVI. Boh sa stal človekom, podobným nám ľuďom vo všetkom okrem hriechu, vtelil sa, ako to odborne nazýva teológia. A žil pred 2000 rokmi v zemi, ktorú dnes nazývame Izrael. Aby nebolo príliš veľa pochybností o jeho existencii, dajme na chvíľu nabok Bibliu, Písmo Sväté, Božie slovo, ktoré o Ježišovi veľa píše najmä v časti, ktorú nazývame Nový Zákon. A pozrime sa na dobové svedectvá o Ježišovi, ktoré sa nám zachovali od nekresťanských autorov. Teda od pohanských rímskych historikov, ako aj od židovského historika Jozefa Flávia. Azda to bude jedna z výziev, ktorou môžeme uviesť to, čo sme nazvali „Kauza Kristus“.

Rímsky historik Tacitus spomína vo svojom diele Annales (r. 116) známy požiar v Ríme za cisára Nera a hovorí, že cisár sa pokúšal zbaviť viny za tento požiar tak, že vinu zvalil na skupinu, „ktorá bola ľuďmi nazývaná kresťania, a nariadil pre ňu to najhoršie mučenie. „Kristus, od ktorého odvodzujú svoje meno, pretrpel ten najťažší trest počas vlády Tibéria rukami jedného z našich prokurátorov Piláta z Pontu a tá najhoršia povera, hoci na krátky čas potlačená, znovu prepukla nielen v Júdsku, pôvodnom zdroji tejto nákazy, ale dokonca aj v Ríme“.

Iný historik Suetonius vo svojom diele o cisárovi Claudiovi píše, ako nechal vyhnať v roku 49 Židov z Ríma, lebo vyvolávali roztržky s kresťanmi.

A do tretice rímsky štátnik, miestodržiteľ v Bitýnii, Plínius mladší, okolo r. 111 píše cisárovi Trajánovi o kresťanoch, ktorí spievajú Kristovi ako Bohu, zdržujú sa krádeží, prepadávania a smilstva. Pýta si radu, čo má s nimi robiť.

Spomeňme aj dielo Židovské starožitnosti, autor Jozef Flávius píše: „V tom čase žil Ježiš, muž múdry, ak je vôbec správne nazývať ho človekom, pretože robil zázračné veci, bol učiteľom ľudí, ktorí prijímali pravdu s radosťou. Pritiahol k sebe mnoho Židov aj pohanov. Bol to Kristus. A keď ho Pilát na návrh popredných mužov spomedzi nás odsúdil na smrť na kríži, tí, ktorí ho už skôr milovali, od neho neodišli. Pretože sa objavil medzi nimi živý na tretí deň, tak, ako to od Boha poslaní proroci okrem ďalších tisíc vecí o ňom zvestovali. A tiež až do dnešného dňa nezaniklo pokolenie kresťanov, ktorí sa podľa neho volajú.“

Kresťanov v prvých storočiach považovali za ateistov, pretože hovorili o Bohu inak, ako tí, ktorí uctievali svojich zdedených bohov, o ktorých mali jasnú predstavu. Mám na mysli rímskych bohov.

Teraz preskočíme starovek a hľadanie Boha u mnohých velikánov, či už na púšti alebo v mestách vtedajšej civilizácie a len vrelo odporúčam si pozrieť príbeh Augustína z Hippa, ktorého príbeh je fascinujúci.

Tiež sa nebudeme venovať stredoveku a riešiť tu sv. Tomáša Akvinského a jeho 5 dôkazov o existencii Boha. To nechávam na samoštúdium. Zastavme sa na chvíľu v novoveku, pri mene Friedrich Nietzsche. Tento nemecký filozof 19. storočia v knihe Radostná veda píše príbeh o pomätencovi. „Nepočuli ste o tom pomätencovi, čo za jasného predpoludnia zažal lampáš, bežal na trhovisko a neprestajne kričal: Hľadám Boha! Hľadám Boha!“ Keďže tam práve boli mnohí z tých, čo v Boha neveria, vzbudil veľký smiech… Pomätenec skočil priamo medzi nich a prevŕtaval ich pohľadmi. „Kam sa podel Boh?“ kričal. „Poviem vám to. My sme ho usmrtili – vy a ja. My všetci sme jeho vrahovia.“ (Radostná veda 125)

Hoci tento príbeh je pre ateistov, má čo povedať aj nám veriacim. Spôsob, ako my žijeme s Bohom ho prináša živého alebo mŕtveho do tohto sveta. Uvedomme si, že každý náš falošný obraz o bohu raz stratí život. Zároveň žijeme vo svete, ktorý znovu a zas bude zabíjať Boha, v ktorého veríme. Ten falošný boh zostane bez života. Ten pravý Boh vstane z mŕtvych. Nech by to s jeho pochovaním vyzeralo akokoľvek reálne.

Veta „Boh je mŕtvy.“ je výrokom, ktorý veľmi ovplyvnil život 20. storočia. Nietzsche ju povedal ako proroctvo, ktoré sa pre mnoho ľudí naplnilo? Na miesto mŕtveho Boha prišlo veľa náhradníkov v podobe nadčloveka, ezoteriky a viery v čokoľvek, ako to správne predpokladal a komentoval G. K. Chesterton. Bola aj výzvou pre nás, aby sa naše kostoly nestali múzeami a mauzóleami mŕtveho boha.

Boh nie je mŕtvy! Toto je veta, ktorá môže významne ovplyvniť život ľudí 21. storočia. Bude ale záležať aj na nás, ako budeme rozumieť a žiť vieru v Neho. Viera, nie ideológia. Viera je cesta, cesta ktorá nikdy nekončí. Uveriť neznamená oprieť sa o piliere istôt, ale skôr vojsť do oblaku, ktorý sa volá Tajomstvo. Prijať výzvu: Zájdi na hlbinu! Možno si prišiel k viere bez toho, aby si vyrástol v tradičnom kresťanskom prostredí rodiny a objavuješ vieru v Krista a aj jeho samého ako niečo nové, na prvýkrát. Možno si vyrástol vo veriacej rodine a teraz si vieru objavil v novej, možno dospelejšej podobe. A možno práve zápasíš o svoju vieru, pretože prežívaš ťažké skúšky a krízy vo svojom vlastnom živote alebo v živote ľudí, ktorí sú ti blízki. A kladieš si otázky typu: Kto je pre mňa Boh? Ako to, že v neho verím? V čo vlastne verím, keď hovorím o Bohu? Nech si kdekoľvek, nezabudni že patríš do Cirkvi.

Do Cirkvi, kde práve začala synoda o synodalite. Čakajú nás dva roky hľadania, aby sme objavili svoje miesto v spoločenstve Cirkvi a aktívne sa podieľali na jej živote. Tri veľké slová, ktoré sú témou tohto hľadania poznáme: spoločenstvo, spoluúčasť a misia. Sú tu a majú dostať nový význam. Význam, ktorý bude poukazovať na stretnutie, počúvanie a rozlišovanie. Stretnutie s Pánom, zmŕtvychvstalým, živým, ktorý nás povzbudzuje k vzájomnému stretávaniu sa. Počúvanie jeho hlasu, ktorý nás nabáda, aby sme načúvali jeden druhému. Rozlišovanie ciest, ktoré nám ukazuje Boh v tejto dobe, aby nás vyviedol z našich unavených zvykov. Pozývam ťa zapojiť sa: modlitbou, počúvaním a zdieľaním sa. Aj takto môžeš nielen ukázať, ale aj obhájiť, že Boh v tebe nie je mŕtvy.

Dominik Markoš, farár vo farnosti Sliač

Hore