Niekedy sú pred nami dni alebo obdobia, ktoré by sme vo svojom živote najradšej preskočili. Zaspali a zobudili sa až po tom celom. Keď si môj muž v januári ťažko zlomil panvu, mala som v sebe veľa otázok ohľadom budúcnosti. Sme mladí, máme malé dieťa, ja som mala o dva týždne pokračovať v dennom štúdiu. Nevedeli sme, ako to zvládneme finančne, psychicky a fyzicky, pretože mu ešte diagnostikovali zlyhávanie srdca so zlou prognózou.
Aby ste vedeli, ja som najväčšia „stressmenka“ na svete, no vtedy, keď som už ako človek nemohla urobiť absolútne nič, len som sa nadýchla a modlila. Povedala som Bohu, že si vyberám radosť. Jeho riadenie. Verím, že On sa postará a mojou úlohou bude len dôverovať a nechať sa viesť. Odmietla som prežiť toto obdobie v utrpení a očakávaním jeho konca. Začala som veriť, že toto obdobie nás neskutočne požehná. Každé ráno som vstala a ako prvé som prehlasovala radosť nad týmto dňom.
Prešlo pár mesiacov. Môj muž chodí, bol opäť na dôslednom vyšetrení srdca a je úplne zdravé. Ja mám o dva týždne štátnice. Neviem, ako sme to zvládli, určite to nebolo nami, pretože každý z nás má mnoho chýb. Uvedomujem si, ako veľmi nám pomohla naša rodina, naše spoločenstvo.
Nezáleží na tom, akí sme slabí, ani na okolnostiach. Stačí len zastať, nadýchnuť sa a opakovať si, že Boh je dobrý a On to s nami vyhrá. Pripomenúť si, čo všetko sme s Ním už zvládli, pretože až príliš ľahko zabúdame. Je to šialené, no nezáleží na tom, aká veľká búrka je okolo nás, ale na tom, ako do nej vykročíme. A to si chcem opakovať do mojej smrti, že Boh a radosť vždy víťazí.