Niekoľko rokov svojho života som pracoval s bývalými bezdomovcami. Bola to pre mňa škola života. Spával som v takzvanej mládežníckej izbe. Bolo nás tam do 20. Chlapci, ako sme ich volali, tam boli úplne rôzni. Každý prešiel v živote cez rôzne veci. Boli tam inžinieri aj takí, ktorí chodili na osobitnú školou. Rôzne národnosti, z rôznych regiónov a aj cirkví. Po tej skúsenosti som sa na ľudí začal dívať inak. Prestal som pozerať na oblečenie, vzhľad, spôsoby správania. Učil som sa pozerať na srdce a na dušu. Stále sa to učím – pozerať na človeka nie z vonku, ale tak, ako ho vidí Boh. Z tohto pohľadu sme si všetci rovní. Kristus zomrel na kríži za nás všetkých. Každý potrebuje zažívať milosrdenstvo, každý niekedy zlyhá, každý má na čom pracovať.
Keď mal prorok Samuel pomazať nového kráľa Izraela, Boh ho doviedol do Betlehema do rodiny Izaiho. Keď do miestnosti vkročil Eliáb, Dávidov brat, Samuel si pomyslel, že to je práve on, kto má byť kráľom. Ale Pán mu povedal: „Nehľaď na jeho tvár ani na výšku postavy; tohoto som si nevybral. Ja nehľadím ako človek. Človek vidí iba vonkajšok, ale Pán vidí do srdca“ (1 Sam 16, 7).
Kresťanstvo je o láske, nie o súdení. Keď budeme ľudí milovať, nepomýlime sa. Ak ich budeme súdiť, ľahko sa môže stať, že sa zmýlime. Nikto z nás si nevyberá, do akej rodiny, do akého prostredia sa narodí.
Učme sa pozerať na srdce človeka, ktoré potrebuje lásku a nie odsúdenie. Láska je naším povolaním. Aj našou láskou môžeme urobiť svet lepším. A presne toto dnes svet potrebuje – ľudí ochotných milovať tak, ako miluje Boh sám.
Text je úryvkom z novej knihy “Život plný lásky” od Jána Buca.
Knihu nájdete na Godzone shope.