„Poď za mnou!“ (por. Mt 9, 9), bolo pozvanie a zároveň výzva, ktoré som dostal pred 25 rokmi od zmŕtvychvstalého Ježiša Krista. Moje vnímanie zasväteného života je poznačené touto nádhernou a nezmazateľnou udalosťou, skúsenosťou s Ním, Božím Synom. V plnej nádhere, sile a svätosti sa do môjho srdca vryl obraz Ježiša Krista. Atraktivita Ježiša ma pohlcovala deň za dňom. Vnímal som, že moje srdce je Ním nasiaknuté. Stal pre mňa neskutočne pravdivý, čistý a príťažlivý až natoľko, že som mu odpovedal: „Volal si ma, tu som, Pane.“
Na tom stojí, alebo padá, zasvätený život. Na tom záleží. Milovať Ježiša Krista viac, ako čokoľvek a viac, ako kohokoľvek. Motívom zasväteného života je niečo pozitívne a nie negatívne. Alebo lepšie povedané, motívom zasväteného života je niekto a nie niečo! Motívom je láska. Radikálna, bláznivá a nenahraditeľná. On bol však prvý, ktorý sa ku mne priblížil. On ma pozval a ponúkol mi niečo neskutočné! A to stačilo. Stačilo na to, aby som mu to opätoval až do dnes. Totálnu, radostnú a tvorivú lásku. A tiež priateľstvo, a to exkluzívne. Nerozdelené srdce. Je to srdce, ktoré miluje. A na tom záleží!
Zasvätený človek je hýbaný len a len láskou. Jeho hybnou silou je a musí ostať láska. To, čo robí, alebo k čomu je volaný aby robil, vyviera zo vzťahu, vzťahu priateľstva a lásky. V mojom povolaní, ktoré som prijal byť „hlasom na púšti“ (por. Lk 3, 4), sa mnohokrát modlím s Bibliou v ruke a pripomínam si príbeh stretnutia Ježiša po jeho zmŕtvychvstaní s Petrom. „Miluješ ma viac ako títo?… Miluješ ma?… Máš ma rád?“ (por. Jn 21, 15-17) Ešte stále znejú tieto slová na mojich perách a v mojom srdci. Bohatstvo života a zároveň čistota srdca zasväteného človeka pochádza teda z plnosti lásky, nie z jej nedostatku. Inak povedané, pre zasvätený život som sa nerozhodol preto, aby som vošiel do Božieho kráľovstva, ale preto, že kráľovstvo vošlo do mňa. Ježiš sa ma zmocnil, On si ma vybral a ja sa rozhodujem ostať „radikálne slobodným“, aby som odpovedal na jeho výzvu a pozvanie.
To, na čom záleží v zasvätenom živote, je späté s povolaním samotného Ježiša Krista. Božie kráľovstvo a jeho ohlasovanie (por. Mk 1, 15). Vydávať svedectvo o tom, kto sme a komu patríme. O tom, čo máme a čo môžeme. Kam kráčame a kde skončíme. Povolanie, ktoré každý zasvätený človek žije v rôznorodosti charizmy, daru milosti Ducha Svätého, ktorú dostal pre budovanie Kristovho tela. Volaním a výzvou je teda napĺňať svoje povolanie späté s charizmou, do ktorej je zasvätený človek povolaný. Záležať bude na tom, či toto povolanie realizuje alebo sa od neho odkláňa. Je rozhodujúce a nenahraditeľné milovať svoje povolanie a poslanie, ktoré nám bolo zverené. Pozývam každého zasväteného človeka, milovať vlastné povolanie (rehoľné, kňazské, povolanie zasvätenia…). Opäť objav krásu svojho povolania.
Poslednou výzvou pre zasväteného človeka je milovať ľudí. Nebyť zahľadený do seba, do svojho postavenia a do rôznych duchovných pozícií. Skvostné ovocie, ktoré vyrastá zo zasväteného života je nefalšovaná láska k blížnemu. Priateľstvo, ktoré môžeme nazvať „panenským olejom“. Je to ten „vzácny olej“ (por. Ž 133, 2), čo steká a uzdravuje. Rosa, ktorá občerstvuje a prebúdza k životu (por. Ž 133, 3). Priateľstvo preniknuté radosťou, žiarou očí a láskavou rečou. Stonásobok už v tomto živote, ktorý prisľúbil Ježiš zasväteným osobám (por. Mk 10, 28-30) je viazaný k autentickým priateľstvám a životu lásky k blížnym. A na tom naozaj záleží! Záleží na tom, aby zasvätený človek bol odleskom najlepšieho priateľa človeka, Ježiša Krista. Záleží mi na tom, aby som bol a ostal priateľom, takým, aký je Ježiš (por. Lk 7, 34).
Zasvätený človek je teda „svedok obrátenia“. Toto obrátenie spočíva v prechode od postoja človeka, ktorý si myslí, že daroval veľký dar, k postoju úplne odlišnému a novému. K postoju prijatia daru, ktorý dostal. Daru, na ktorý sa odpovedá jednoducho a spontánne: „Aké šťastie! Vďaka Ježiš!“