Niekedy veci nejdú tak, ako si ich naplánuješ a vysnívaš. Dostaneš od života facku a potom ešte jednu. A keď to najmenej čakáš, tak ešte jednu „podpásovku“, aby ti nebolo málo. My – kresťania máme byť však tí, ktorí prinášajú pohľad nádeje práve v takýchto chvíľach. Ako to ale zvládnuť? O nevzdávaní sa a zrútených plánoch sme sa porozprávali s Miškou Štrbovou.
Ahoj Miška. Uveď nás prosím do tvojho príbehu.
Prvý moment, ktorý mi nabúral moje plány a celé moje fungovanie v živote, bola choroba. Pred tromi rokmi som začala mať problémy s imunitou, začala som byť dlhodobo chorá, slabá, nevládna, ťažšie som znášala všetky choroby. Myslela som, že to prejde, ale neprestávalo to. Stále to neprestáva. Nabúralo to všetky moje predstavy o tom, ako bude môj život fungovať.
Čo sa dialo? V čom ťa to ovplyvňovalo?
Uvedomila som si, že som v období života, kedy mladý človek „najviac žije“. Všetci okolo mňa zvládajú školu, prácu, spoločenstvo, službu, budujú vzťahy, chodia neskoro domov… žijú plnohodnotný život, napĺňajú svoj potenciál a zbierajú skúsenosti. No ja som nič z toho nemohla. Keď som počúvala všelijaké motivačné reči, nadobúdala som ešte väčší pocit, že som úplne zlyhala. Aj to, čo som žila vo svojom živote predtým, som musela postupne opustiť a odovzdať. Ostali mi len prázdne ruky. Musela som veriť, že Boh so mnou neskončil. Že má hojnosť a veľké plány aj pre mňa.
Bolo to len o chorobe?
Uprostred tohto obdobia som otehotnela. Necítila som zázemie v meste, v ktorom sme bývali, neustále som bola slabá a chorá a do toho ešte prišlo obdobie koronavírusu. Odrazu sme museli začať akútne riešiť nové bývanie, museli sme ísť bývať k našim priateľom. Zomrel mi dedo, pokazilo sa nám auto a samozrejme, akékoľvek cestovateľské sny išli do autu… všetko to odrazu na mňa padalo.
Znie to celkom rezignovane, čo si prežívala?
Iste, musela som prejsť istým smútkom. A sklamaním, že to zase raz nebude také, ako som si predstavovala. To, čo mi pomohlo, bolo dať priechod emóciám. Povedala som Bohu, že sa cítim akoby ma zradil. Že sa cítim sama a opustená. Mala som akúsi svoju predstavu Božieho plánu a potom sa stali tieto veci, ktoré nezapadali ani do toho môjho, ani do mojej predstavy o Jeho pláne. A táto fáza potrebovala svoj priestor.
Čo ťa opäť „postavilo na nohy“?
Ako sa hovorí, Boh má ľudské ruky. Môj manžel bol tými rukami, ktoré mi nedovoľovali vzdať sa a upadnúť do beznádeje – radšej už prestať snívať. Uvedomila som si, že toto je najlepšia príležitosť k tomu, aby som stála na viere, že mi stačí Jeho sila, uschopní ma a bude ma posilňovať, že dokončí, čo začal a oslávi sám seba. V tej chvíli som ostala stáť bokom a ukázal sa On. I keď sme zmenili MOJE plány, odrazu to bolo menej o mne. Pán Boh spôsobil, že som sa dokázala odrazu pozerať iným pohľadom. Uvedomila som si, že všetko to, čo máme je splnený sen, odhliadnuc od okolností. Nanovo som orezala svoju predstavu o Bohu, čo si o ňom naozaj myslím, ako ho naozaj poznám. Myslela som, že sa na mňa nahneval, keď som si dovolila povedaťmu, že cítim zradu. Potom som si však uvedomila, že to je všetko len v mojej hlave! Uvedomila som si, že on tu stále je! A nie je nahnevaný ani sklamaný. Nanovo to prehĺbilo moje vedomie, že On je Láska. On ma miluje prvý a je verný a dobrý. Paradoxne ma celé to trápenie doviedlo späť k tejto pravde.
Myslím, že človek potrebuje Boha v ťažkých situáciách života. Nestačil by pozitívny prístup k životu?
Pomôže to. Ale keď je toho veľa a nie sú to len veci, z ktorých si unavený a jednoducho sa ti nedarí, ale hlboko sa ťa vnútorne dotýkajú, vtedy je ťažké mať len silnú vôľu. Možno sú takí siláci, ale ja Ho potrebujem. Snažila som sa prehlasovať dobré veci nad mojím životom, modliť sa, aby bol na mňa Otec hrdý, ale prišiel moment, ktorý mi paradoxne priniesol väčšiu slobodu. Povedala som: „Ja už nevládzem, ja na to kašlem!“ Možno práve v tom momente, konečne mohol prísť On. Môžeš si vybrať pozitívny prístup, ale stále sa budeš namáhať a v určitom momente prídeš na pokraj svojich síl. V momente, keď vstúpiš do slobody toho, že smieš byť slabý a Boh je tvojím Bohom a tvojou oporou, vtedy vzrastie tvoja sila.
Prichádzalo ti na um, že to Boh dopúšťa ťažkosti v tvojom živote?
To sú veci, ktoré ti náhle začnú zapadať. Jób, kríž, utrpenie… tvoja hlava je nastavená na nešťastné a katastrofické scenáre. Ale práve to človeka vovádza do beznádeje. Je potrebné rozlíšiť, či je tvoje utrpenie plné beznádeje – a niekto sa ti snaží podsunúť myšlienku, že Boh nie je dobrý. Alebo máš vo svojich ťažkých chvíľach nádej a vovádzajú ťa práve do väčšieho poznania toho, že Boh je ten veľký, Boh je ten dobrý.
Čo mám robiť, ak to jednoducho neviem? Neviem sa vymotať z beznádeje, ktorú prinášajú situácie v mojom živote?
Zhrniem to. Ja som sa naučila zmieriť so situáciami. Nie ich prijať a rezignovať či stagnovať, ale zmieriť sa a prijať vlastnú slabosť. A to mi prinieslo pokoj. Neprestaň vidieť veci, ktoré sú dobré. Neprestaň vidieť požehnanie, ktoré je. Neprestaň byť vďačný. Pros o milosť vidieť veci Božími očami, snaž sa ich prehlasovať a budovať svoju vieru. Pomedzi to sa možno zrútiš, s rovnakými otázkami v hlave ako ja, ale potom znova vstaneš.