Nedávno vyšla v slovenčine encyklika pápeža Františka o bratstve a sociálnom priateľstve. Volá sa: Fratelli tutti, teda po slovensky: Všetci bratia. Už dlho som sa na ňu tešil. Chce prebudiť celosvetovú túžbu po bratstve. A tiež pozýva využiť život, ktorý nám je daný, aby prežívanie spoločenstva, teda naše spoločné snívanie, bolo tým nádherným tajomstvom, ktoré bude premieňať náš ľudský život na krásne dobrodružstvo. Ponúkam niekoľko inšpirácií z jej úvodu.
Máme za sebou rok, ktorý bol veľmi uzavretý, niekedy až uzamknutý; a to nielen z vnútra. Ponúkol nám, a to veľmi intenzívne, skúsenosť izolovanosti. A myslím, že jej ovocím je zasievanie nedôvery do spoločnosti. V úvode encykliky Svätý Otec krásne píše, že je dôležité nezostať sám. Pretože osamotení riskujeme, že budeme vidieť fatamorgány, teda obrazy vecí, ktoré v skutočnosti neexistujú.
Dnes máme vo svete technologické hyper pripojenia, ktoré nás prepájajú. Zároveň je však faktom aj to, že príliš často podporili skôr neschopnosť ľudí konať spoločne. Prinášajú totiž často prílišnú polarizáciu názorov. A tá bráni dialógu a následne aj spolunažívaniu. Môžeme to povedať aj takto: Globalizovaná spoločnosť nás čoraz viac zbližuje, ale nerobí nás bratmi.
Nechcem sa však príliš venovať vykresľovaniu tieňov, ktoré vrhá súčasný uzavretý svet. Nebudem písať o pokusoch manipulácie takých veľkých slov ako sú: sloboda, spravodlivosť, demokracia či jednota.
Skôr chcem vyznať vieru v to, že je nad nami ten, ktorý je zdrojom nádeje. Nazývame ho Boh. On svoju nádej zosiela na zem ľuďom, aby sa stávali jej nositeľmi. A robí to aj tak, že neustále zasieva drobné semiačka dobra do ľudí. Áno, neustále. Každý deň totiž zaznieva na tejto zemi Jeho slovo. A napriek mnohým nedorozumeniam pri jeho chápaní je inšpiráciou, je životom, je svetlom, ktoré svieti ľudským nohám na cestu.
Pripomeňme si, že dobro, lásku, spravodlivosť aj solidaritu treba nadobúdať každý deň. To nie je fatamorgána. To jasne vidíme viacerí, aj keď z rozličných uhlov pohľadu. Mojím pozvaním je, aby sme si to cez kultúru stretnutia vedeli jeden druhému sprostredkovať. Aby sme sa pozývali k nádeji, ktorá vie hľadieť ponad osobné pohodlie. K nádeji, ktorá je nebojácna.
Ja chcem byť nositeľom takejto nádeje. A veľmi túžim, aby sme v nej mohli kráčať spolu.
Dominik Markoš, katolícky kňaz vo farnosti Sliač