Ako ľudia sme povolaní žiť vo vzťahoch. „Nie je dobre človeku samému“, práve to sme špeciálne zažívali aj počas tejto pandémie.
Napriek tomu že po vzťahoch túžime, často pre nás môžu byť zdrojom mnohých emocionálnych zranení a sklamaní. Špeciálne v Cirkvi, v spoločenstvách, medzi kresťanmi, máme väčšie očakávania od ostatných ľudí. Dúfame, že práve u nich nájdeme bezpodmienečné prijatie, pochopenia a lásku, pretože veď oni sú kresťania a oni predsa takí musia byť. Z takéhoto očakávania môže vzniknúť množstvo zranení.
Žiadny človek, žiadne spoločenstvo, žiadny „líder“ nám nemôže dať to, čo nám môže dať jedine Ježiš. Ak hľadáme bezpodmienečnú lásku a prijatie, On je ten čo nám ju skutočne vie dať.
Všetci ostatní sa o to usilujeme. Viac sa podobať Ježišovi. Niekedy sa nám to darí viac, niekedy menej. Niektorí slúžia ako pastieri, starajú sa o ľudí, vedú ich. Ale to neznamená že sú dokonalí a stále nebojujú so svojou starou hriešnosťou, zlými celoživotnými návykmi, starým človekom, starým ja.
Sme povolaní žiť v Cirkvi, v spoločenstve, kde sa navzájom vedieme k Bohu. On musí byť skalou v našich vzťahoch – pretože bez neho nemôžeme nič urobiť. On je dôvodom toho, prečo budujeme vzájomné vzťahy, Ježiš je ten, ktorý nás učí skutočne milovať.
Keď prestáva byť Ježiš centrom vzťahov, začíname v oveľa väčšej miere vidieť chyby v iných ľuďoch: „Pretože on je taký a ona mi toto povedala, už nikdy neprídem do kostola, do spoločenstva, do Cirkvi.“ Keď nevoláme Boha do našich vzťahov, máme problém odpustiť a hľadíme na druhých cez filter odstupu, hnevu, neodpustenia, či odsudzovania.
Boh je ten, kto nás učí milovať iných takých akí sú. Jeho láska je taká milosrdná a taká mocná, že sa v nej môžu zahojiť všetky naše zranenia, všetky naše konflikty a všetky naše vzťahové problémy. Len mu na to musíme dať priestor a rozhodovať sa pre to každý jeden deň.