Na začiatku tohto roka sme vnímali slová, ktoré sa pre nás stali akousi témou nasledujúceho obdobia a nazval by som ich veľmi kľúčovými. Boli to slová: svätosť a pripravenosť. Verím, že k obom týmto veciam, nás pozýva Duch svätý.
Pripravenosť vnímam najmä v kontexte obdobia, v ktorom žijeme. Období pandémie, keď sa mnoho vecí zdá nemožných a ľudia strácajú nádej a odhodlanie. Povedia si: „Nejdem ďalej, nechám to tak, budem čakať…“, a upadajú do určitej pasivity. Nás, naopak, Pán Boh pozýval do očakávania. Čakať neznamená byť úplne pasívny. Áno, znamená to zastaviť sa, ale nie byť nečinnými. Očakávanie v nás, práve naopak, vyvoláva odhodlanie snívať a rozmýšľať o tom, čo má Pán pripravené pre obdobie, ktoré je pred nami. V čom chceme vidieť zmenu? Čo sa chceme počas pandémie naučiť? Ak Božie slovo hovorí, že všetko slúži na dobré tým, ktorí milujú Boha (Rim 8:28), a my sa snažíme celý svoj život žiť tak, aby sme túto lásku v Bohu žili, tak vyvstáva otázka: čo pre nás táto pandémia znamená a čomu nás mala naučiť? Čo sa má zmeniť a už nevrátiť do starých koľají a, naopak, čo si máme vážiť viac než predtým?
Pripravenosť vstúpiť do toho, čo Pán Boh chce robiť. Pripravenosť ísť ešte ďalej.
Zamýšľam sa nad tým, že v životoch našich spoločenstiev sa akoby ustálila náchylnosť, ktorá nám ukazovala, že nie je potrebné ísť ďalej, že možno sa to ani nedá a sme uspokojení s tým, ako veci sú. Som presvedčený, že v nebeskom kráľovstve je stále cesta vpred a Boh nás pozýva, aby sme ho stále objavovali. Objavovali novým spôsobom, nové oblasti, nové Božie vlastnosti, nové zjavenia, ktoré chce dať… Preto musíme byť odhodlaní a pripravení zanechať staré veci, umrieť sami sebe a v pokore, v odumretí svetského egoizmu a všetkého, čo na nás striehne každý jeden deň, hovoriť: Pane milujeme ťa a chceme ťa spoznávať ešte viac!
Ste svätý národ
Ak milujeme Pána, znamená to, že sa mu chceme podobať, chceme ho nasledovať, a teda chceme byť svätí. V liste Efezanom 1,4 sa píše: „Veď v ňom si nás ešte pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske“, je to fascinujúce, pretože prvý Petrov list hovorí: „Ale vy ste vyvolený rod, kráľovské kňazstvo, svätý národ, ľud určený na vlastníctvo, aby ste zvestovali slávne skutky toho, ktorý vás z tmy povolal do svojho obdivuhodného svetla. Kedysi ste ani ľudom neboli, a teraz ste Boží ľud“. Počuť tieto slová je pre mňa obrovskou výzvou. Ste svätý národ. Sme tu preto, aby sme evanjelizovali. Sme pripravení? Žiariť a prinášať túto svätosť? Je pre nás prirodzené rásť vo svätosti a byť Cirkvou, ktorú opisuje cirkevný dokument Lumen gentium: ktorú Kristus miloval „a seba samého vydal za ňu, aby ju posvätil“ (Ef 5, 26) Preto sú v Cirkvi všetci povolaní na svätosť, či už patria k hierarchii, alebo sú pod jej vedením, ako hovorí apoštol: „Lebo to je Božia vôľa, vaše posvätenie“ (1 Sol 4, 3; porov Ef 1, 4). Cirkev a my, ako ľudia v nej, sme povolaní, aby sme svietili, boli posväcovaní, a aby sme prinášali svätosť do sveta.
Byť svätým je štandard
Byť svätým je pre pokrsteného človeka štandardom, o ktorého dosiahnutie by sa mal usilovať. Lumen gentium hovorí: V rozličných životných stavoch a povolaniach je vždy jediná svätosť, ktorú žijú tí, ktorí sa dajú viesť Božím Duchom, poslúchajú Otcov hlas a klaňajú sa Bohu Otcovi v Duchu a pravde, nasledujúc chudobného, poníženého Krista nesúceho kríž, aby si zaslúžili mať podiel na jeho sláve, pestujú jedinú svätosť. A každý má, podľa vlastných darov a povinností, bez vyčkávania napredovať na ceste živej viery, ktorá vzbudzuje nádej a je činná v láske. (č.41)
Znamená to, že svätosť sa má žiť v absolútnej realite bežného života. Verím, že svätosť je odhodlanie pracovať na sebe vo všetkých rovinách života. Myslím si, že je čas, aby svätosť bola vysoko praktická. Myslím si, že je čas vyzrieť do schopnosti aplikovať duchovné princípy uprostred bežného dňa. Verím tomu, že toto je to, čo nás teraz Boh pozýva robiť. Sme na to pripravení? Byť stabilnými kresťanmi, ktorí sa usilujú byť svätí uprostred svojej práce, povinností, otcovstva, manželstva, vzťahov… alebo sme si jednoducho zvykli, že nasledujeme štandard kresťanského života plného aktivít a úkonov a mimo toho neriešime svoju svätosť a oddelenosť. Nezamýšľame sa nad tým, či naše kroky, skutky, slová a rozhodnutia vedú ku svätosti.
Každý svojou cestou
Druhý vatikánsky koncil to veľmi výrazne podčiarkol, keď v jednom zo svojich dokumentov povedal: „Všetci veriaci v Krista, akéhokoľvek povolania a stavu, sú vystrojení toľkými a takými spasiteľnými prostriedkami, sú Pánom povolaní, každý svojou cestou, na takú dokonalú svätosť ako je dokonalý sám Otec.“ (č.13) Každý svojou cestou. Nestrácajme odvahu, keď sa pozeráme na vzory svätosti, ktoré sa zdajú nedosiahnuteľné. Svedectvá, ktoré sú užitočné, aby nás motivovali a nie preto, aby sme sa ich snažili kopírovať. Pretože sa máme snažiť byť svätými – každý svojou cestou. Žiariť. Si pripravený žiariť, tak ako ťa Boh povoláva žiariť?
Verím, že o tomto bude nasledujúci rok. O tom, že máme byť pripravení byť svätými, takí akí sme, uprostred svojich bežných životov. Verím, že svet potrebuje vidieť kresťanov, ktorí sú nositeľmi svetla a budú žiariť v tomto svete.