Mária, koordinátorka a vedúca zboru v UPeCe v Trnave, si prešla hľadaním cesty svojho povolania. Istý čas vnímala, že práve zasvätený život by ju mohol napĺňať. Keď však väčšina ľudí pomaly očakávala oficiálny vstup do rehole, jej životná cesta sa zmenila a teraz prežíva šťastný vzťah s Martinom. Pri šálke dobrej kávy sme sa porozprávali o tom, ako prežívala obdobie hľadania svojej úlohy v živote a ako jej Boh neustále ukazuje smer, ktorým má kráčať.
Kedy si začala uvažovať o zasvätenom živote?
Bolo to tri roky dozadu. Našla som na stránke kapucínov kurz Samuel, čo je deväťmesačný kurz na rozlišovanie povolania, na ktorý som sa prihlásila. Na konci bola adorácia. Kľačala som a hovorila si: „Pane, Bože, čo chceš?“ On odpovedal: „Teba!“ V tom jednom slove bola pre mňa odpoveď, čo mám spraviť. Keď som sa vrátila domov, bola som roztrasená. Veľmi som plakala a zrazu prišiel pocit, ako vo filme. Prišlo niečo ako tlaková vlna, ktorá odviala plač a mňa prenikol pokoj. O pár dní som išla k Školským sestrám sv. Františka z Asissi. Rozprávala som sa so sr. predstavenou a hovorila som, že by som chcela spoznať zasvätený život a potom sa k nim pridať. Bola som maturantka a dohodli sme sa, že pôjdem na vysokú školu aspoň na rok, aby som si to vyskúšala. Popritom som mala pravidelné stretnutia so sestrami pri modlitbách.
Ako ťa táto voľba ovplyvnila?
Vnímala som svet ako zaľúbený človek. Všetko bolo krásne a farebnejšie. Snažila som sa v každodennom živote konať tak, ako by som už žila zasvätený život. Začala som sa viac modliť ranné chvály a vešpery.
Cítila si tlak okolia po tom, ako si začala rozprávať o svojej túžbe po zasvätenom živote?
Čakala som pozitívnejšie ohlasy od rodiny. Doma sa modlíme za povolania, ale keď som prišla s tým, že chcem ísť do rehole, prišli otázky: “Prečo? Mala si sklamanie v láske? Veď si pekné dievča!” Naopak širšie okolie to prijalo lepšie. Prekvapili ma neveriaci kamaráti. Jeden mi povedal: “Mária, som rád, že vieš, čo chceš robiť.” Postupom času som však začala cítiť, že ľudia s tým pomaly automaticky rátajú a v podstate ma do toho niekedy nútia, že keď už som sa raz rozhodla, už nie je cesty späť.
Čo ťa povzbudzovalo, keď si mala krízu?
Vždy ma držala spomienka na adoráciu. Keď príde kríza, je dobré pripomínať si, prečo si sa rozhodol. Časom však prišli aj ťažšie krízy. Postupne som začínala cítiť, akoby to už nebolo pre mňa. Vtedy som si spomenula na obraz Abraháma, ako ide obetovať Izáka. Veľmi som mu nerozumela, ale vedela som, že to, čo sa stalo na adorácii, bola pravda. A tiež, keď Boh povedal, aby Abrahám obetoval svojho syna, on si to nevymyslel. Boh mu to naozaj povedal a Abrahám išiel a urobil všetko pre to, aby splnil Božiu vôľu. Ale Boh v poslednej chvíli povedal, aby urobil niečo úplne iné. A ja som to takto začala vnímať. Aj mne môže Boh kedykoľvek povedať: “Tu som ťa potreboval, ale teraz ma počúvaj a poď niekam inam, kde ťa potrebujem teraz!” A síce som nevedela, kam inam a čo iné by som mohla robiť, povedala som si, že budem otvorená. Nemôžem ísť slepo jedným smerom. Musím ostať vnímať, čo odo mňa Boh chce.
Pri akých situáciách si prehodnocovala svoje smerovanie ?
Bolo pekné byť so sestrami, hoci som ešte nebola v reholi. Ale pociťovala som samotu bez blízkeho človeka a to bolo desivé. Najväčší zlom prišiel, keď som si uvedomila, aké mám názory. Študujem učiteľstvo matematiky a teológiu. Ako môžem učiť náboženstvo, keď nie som s niektorými vecami stotožnená? Potrebovala som mať jasno v niektorých otázkach a o to to bolo horšie, že som si predstavila, že keď vstúpim do rehole, musím prezentovať určité názory a hodnoty. Mala som pocit, že pokiaľ o nich nebudem úplne presvedčená, nebudem ich vedieť reprezentovať. Niektorí mi hovorili, že som otvorená pre ľudí a môže to byť dobré pre spoločenstvo sestier, ale mne už to začalo byť podozrivé. Postupne sa tiež pridala túžba po manželstve a deťoch.
Kedy si si uvedomila, že to asi nebude tvoja cesta?
Spätne vidím, ako sa to vo mne menilo, ale viem, že som potrebovala byť medzi sestrami. Veľa ľudí, ktorých som vďaka tomu spoznala a ovplyvnili môj život, by som inak nestretla. Boh vie, prečo to tak chcel a má s tým plán. Zlom prišiel v lete, keď som sa rozprávala s kamarátkou Beátkou o povolaní a vnútornom prežívaní. Povedala mi, že pred tromi rokmi si vedela predstaviť, že budem sestra. Teraz už nie. Vnímala, že som sa dosť zmenila a že má pocit, že to už nie je moja cesta. Bola prvý človek, čo mi to otvorene povedal. Tešilo ma to, pretože som to presne takto postupne vnímala, ale bola som si tým neistá a bála som sa to priznať pred rodinou a kamarátmi. Cítila som, že by prišla vlna viet typu: “Ja som ti to hovoril…” Nie je to o tom, že iní to hovorili, ale Boh ma posiela niekam inam a ja nemám už tú túžbu.
Oficiálne si o tom začala hovoriť, až keď si bola vo vzťahu s Martinom. Ako ste sa dali dokopy? Mala si to už v sebe vysporiadané?
Keď sme sa spoznali v UPeCe, nemala som ešte v sebe poriadok. Viem, že sme sa raz rozprávali a hovorila som mu, že pôjdem k sestrám. On mi povedal: “Mária, ty si ešte nájdeš frajera.” Ja som si myslela: “Hovor si, čo chceš!” Ale postupne sme sa spriatelili a rozprávali aj o týchto veciach. Boh si robí veci pomaly a na to musíme byť vnímaví. Vedieť sa pozrieť na veci, ako sa menia a vyčítať z toho Jeho volanie. Potom sa udiali zmeny aj v Martinovom živote a viac sme si rozumeli. A tak to prišlo, že sme sa dali dokopy a nemala som z toho vôbec pocit, že by som išla proti svojmu povolaniu. Všetko mi postupne začalo dávať zmysel, aj ten obraz Abraháma. Hoci aj vtedy som sa rozhodla, teraz je to iné. Vtedy som skôr hľadala, ale keď to porovnám s aktuálnou istotou, je to úplne niečo iné. Teraz cítim pokoj.
Čo by si poradila ľuďom, aby nežili v strachu, ale aby sa pýtali Boha na smer a boli vnímaví na jeho volanie?
V Biblii je 365-krát napísané: „Nebojte sa!“ Boh nie je ujo, ktorý sa hrá s panáčikmi a má potrebu ľuďom stále meniť životy. Chce nám to najlepšie, ale máme slobodnú vôľu. Pokiaľ budeme robiť, čo si myslíme, že je najlepšie v najväčšej láske k Bohu, požehná to. Nemá potrebu sa hnevať a nemusíme byť v strese z toho, čo si vyberieme. Manželstvo aj zasvätený život. Obe sú dobré a rovnocenné. Mnohokrát si človek vyberá medzi dobrým a zlým, čo je jednoduché, lebo tam je to jasné, ale vybrať si medzi dobrým a dobrým, je ťažké. Človek má rozum, čo je najväčšie znamenie, aké mohol dostať od Boha. Nemusí čakať na blesk z jasného neba. Boh to požehná a bude ti pomáhať v tom, kam ideš. Verím, že keby som zostala v zasvätenom živote, tak ma bude požehnávať, ale rozhodla som sa, že chcem ísť do manželstva a viem, že Boh to bude požehnávať a bude v tom s nami. To je najväčšia istota, ktorú nám môže dať. Svoju lásku a požehnanie. Keď to máme, tak sa nemusíme báť, že sa zle rozhodneme.